Akcia na ktorú som sa tešila už roky a tentoraz konečne aj za mojej účasti. Lístky boli kúpené hádam do 20 minút od spustenia predpredaja a tak nám nič nebránilo vydať sa na gastro výlet. Okrem PFF, ktorý bol highligtom celej akcie sme ochutnali aj pár pražských reštaurácií ale o tých napíšem v inom príspevku.
Priznám sa, mala som veľké očakávania, veľmi veľké. Predstavovala som nenormálne dobré jedlo, veľa sprievodných akcií a myslela som si, že areál kráľovskej záhrady, kde sa celá akcia konala nebudem chcieť opustiť. Realita bola trochu jednoduchšia.
Systém na PFF je iný ako poznám z Bratislavy - vstupenky boli limitované na presný deň a aj hodinu, a kvôli práci a cestovaniu som vybrala sobotu s najskorším možným vstupom. O jednej poobede sme si už zamieňali vstupenky z predpredaja za grandy (oficiálne platidlo 1 grand = 25 kč), vyfasovali umelý príbor a smelo sme sa vybrali prezrieť si areál. Ten bol skutočne nádherný. Mal však jednu chybu. Nemohli ste si sadnúť na trávu, ktorá bola všade dookola. Limitovaný počet bufetových stolov bol nahradený stanmi ako na pivnom festivale. Nuž lepšie ako nič. Okolo obeda bolo ešte pomenej ľudí a mali sme čas prejsť všetky stánky, očami sa presvedčiť čo všetko fest ponúka. Ako prvá nás však zlákala degustácia vín. Základy pitia vína sme absolvovali s radosťou, someliér bol vtipný a všetko vysvetľoval veľmi jednoducho. Po pol hodinke a 4 pohároch vína sme s úsmevom odchádzali a konečne sme boli hladní.
Oči nám padli na reštauráciu Na kopci. Ochutnali sme celé menu za 10 grandov, čo bolo mimochodom celkom dobrý nápad. Jednotlivé chody spolu vyšli viac ako keď ste ochutnali celé menu. Čiže prvý na rade bol Tatarák „Na Kopci“ s domácim chlebom. Tatarák chutil dobre, chlieb asi tiež, len si ho veľmi nepamätám a rukola to príjemne celé osviežila.
Hlavný chod - Volská oháňka s foie gras v burgundské omáčce a jarním bramborovým salátem alias hovädzí chvost. To už bolo niečo nové a celkom chutné. Mäso úplne mäkké a šťavnaté a plnke s pečienkou nebolo čo vytknúť.
Dezert v podobe crème brûlée s mätovým sorbetom a rebarborovým chutney bol trochu sklamaním. Krém bol trochu rôsolovitý ale chutney chutilo výborne. Mätový sorbet bol trochu mimo, chutil totiž ako sadra. Biela hmota čudnej konzistencie a po mäte ani stopy. Na dezerty som freak ale tento nič moc. Aj to servírovanie v škrupinkách nebol bol môj cup of tea. Nevadí ideme ďalej.
Dávame si prestávku a pivo, líhame na deku a trochu trávime. Mňa po chvíli zdvihne zvedavosť a hľadám stánok kde by som si vyzdvihla svojho sprievodcu Grand Restaurant 2012, ktorý som si zaslúžila za skorý nákup lístkov. Cestou späť na deku ma zaujala zmrzlina z francúzskej reštaurácie Art Nouveau v Obecnom dome. Už som o nej totiž niekde čítala. Sto ľudí, sto chutí. No ja som sa musela vrátiť a opýtať sa kuchára ako ju vyrábajú. Trochu karamelu, mlieka, smotany a potom tie riasy. Dokonalá sladko slaná chuť, ktorá bola pre mňa úplne nezabudnuteľná. Áno, takto som si to predstavovala, konečne niečo, čo doma zaručene neuvarím. Tlieskam. Hádam to pôjde takto ďalej.
So sprievodcom v ruke sme sa pustili do ďalšej ochutnávky. Zastavili sme U Emy Destinovej, lákali ma krabie koláčiky ale nakoniec sme sa rozhodli pre Grilovaný Black Angus steak so zemiakovou kašou z bielej hľuzovky. Ako som sa prizerala ako pán kuchár dáva na porcelánové taniere zemiakové kašu mala som zlého tušáka. Veľkou naberačkou flák zemiaky na jeden tanier, potom flák na druhý.... Viem, že toho asi mali veľa, chceli byť rýchli ale predsa len mohli servírovať trochu jemnejšie a s citom. Pripadala som si totiž ako v kantíne. Steak bol skvelo pripravený a chuťovo fajn ale v kaši po hľuzovke ani pachu. K jedlu mi však chýbalo trochu šťavy. A porcia bola ozaj len degustačná.
O 7 grandov ľahší sa vraciame k nákupu celého menu. Podľa sprievodcu sme usúdili, že reštaurácia Terasa U Zlaté studně nás nemôže sklamať. Predkrm v podobe peny z farmárskeho kozieho syra s marinovanou špargľou a pikantnou medovou omáčkou bol fajn. Celé jedlo bolo pekne mini, bejby špargľa a super boli malé chrumkavé guličky, v ktorých bol syr obalený.
Hlavný chod v podobe bravčovej panenka „souse vide“ podávanej s omáčkou z údených kostí a zemiakovou kašou s hľuzovkovým maslom bol v poriadku. Omáčka príjemne výrazná, panenka mierne suchá a zemiaková kaša normálna. Neviem, čo mali všetci s tými hľuzovkami ale vzhľadom na ich cenu sa ani nečudujem, že ich nebolo cítiť. Fakt.
Pri dezerte sme už odfukovali. Slivkový koláč s drobenkou, makom, tvarohom a domácou rumovo hrozienkovou zmrzlinou. Že by to bol dezert, za ktorým by som sa potrhala, asi nie. Cesto, v ktorom bol asi tvaroh bolo príliš tuhé a umelým príborom takmer neprekrojiteľné. Mak aj jedna švestka boli chutné. Zmrzlina mala výraznú rumovú chuť a po tom víne a pive som sa zrazu zľakla aby toho nebolo priveľa. Nebolo:)
Pri tejto reštaurácii sme sa zamysleli nad celým konceptom food festov a čo nám ako zákazníkom má povedať. Jednoznačne by nás ponúkané jedlo malo nalákať na návštevu reštaurácie, kde by sme utratili už reálne peniaze. To sa však ani v sprievodcovi vychválenej reštaurácii nepodarilo. Viem, že asi nie je ľahké pripraviť menu, ktoré sa bude môcť podávať v improvizovaných podmienkach ale je to ich job. Už len pri jednoduchej otázke, či nemajú voľný stôl (mali niekoľko stolov priamo v stane) nám ujo bez emócie odpovedal, že nie. Nič viac nič menej, komunikácia žiadna. To ma trošku mrzelo. Mala som pocit daj grandy a choď. Keby sa usmial a povedal bohužiaľ máme plno, je nám to ľúto, dobrú chuť tak oukej. Ale to sa nekonalo. Sadli sme si teda na nepovelenú trávu dúfajúc, že nás sbs nevykáže z areálu a pokojne sme teda jedli.
Zostávalo nám ešte pár grandov ale už sme nevládali. Radšej sme vzali ešte jedno víno a prešli sa po areályismerom do hotela.
Úprimne čakalo som viac zázrakov, skoro všade podávali plus mínus nejaké dusené mäso s kašou alebo knedlíkom a čokoládové peny s jahodami. A možno som len bola zle pripravená a nevybrala si tie správne reštaurácie. Nevadí veď môže isť aj budúci rok :)
.jpg)
.jpg)
